Psychologické pohľady na svedomie

Peter Tavel

 

Vývoj pohľadu na svedomie

Pohľad na svedomie sa v priebehu stáročí menil. U Homéra je blízkym pojmom svedomia hanba a stud.[1] Prvým, ktorý sa zaoberá svedomím je Sokrates, ktorý chápe svedomie ako vnútorné božstvo, ktoré posudzuje iba budúce konanie. Cicero nazýva svedomie slovom „conscientia“ čiže spoluvedenie, súčasné uvedomovanie si. Pre ľudí v staroveku predstavuje svedomie (nie pod týmto názvom) osobitný jav vyhradený ľudskému ja.[2]

Od 1. storočia pred Kristom je pokus svedomie teoreticky popísať pojmami ako „samozákonnosť a čistota.“[3] V súčasnej kresťanskej teológii je svedomie, v širšom slova zmysle, chápané ako schopnosť ľudského ducha spoznať etické hodnoty, prikázania a zákazy. V Starom zákone pojem svedomia chýba. V Novom zákone chýba tento pojem tiež, ale funkciu svedomia nahrádza v semitskom ponímaní srdce ako centrum osoby a Pavol apoštol myslí pod týmto pojmom zákon vpísaný do sŕdc ľudí, ktorý je kontrolnou inštanciou a konkrétnou normou, ktorá je v súlade so zákonmi Božími.[4] Cirkevný otec Origenes nazýva svedomie „ duchom“ („pneuma“). Podľa Augustína je svedomie to najvnútornejšie v človeku, kde človek pravdivo spoznáva Božiu vôľu a kde človek počuje božie výzvy. Tomáš Akvinský rozlišuje medzi aktom svedomia a schopnosťou svedomia („conscientia“ a „synderesis“), čo je prijímané v etike dodnes.[5]

V katolíckej teológii sa v minulosti chápalo svedomie iba ako záležitosť rozumu. Súčasná katolícka teológia zastáva celostný názor na svedomie a považuje ho za miesto stretávania Boha s človekom, ako zvláštnu inštitúciu, poslednú záväznú normu, ktorá však vyžaduje stálu komunikáciu s prostredím a je odkázaná na Božie vedenie. V súvislosti s výchovou svedomia sa diskutuje o otázkach pochybnosti a omylov svedomia. Svedomím a autoritou v katolíckej cirkvi sa zaoberal Cascales, ktorý venoval osobitnú pozornosť otázke spoľahlivosti svedomia.[6]

 

Problémy súvisiace so svedomím

Vo viacerých náboženských systémoch sa vnútorný hlas svedomia považuje za hlas Boha, a preto aj za spoľahlivé vodidlo správania a za poslednú a najvyššiu normu.[7] Svedomie sa však môže aj mýliť. Vyplýva to z toho, že u rozličných ľudí, v rámci tej istej spoločnosti, je často odlišné a jednotlivci uznávajú, popri spoločnosťou uznávanom pravidle, rôzne výnimky. Zlyhanie svedomia v zložitých morálnych otázkach môže byť aj dôsledkom nedostatku poznatkov umožňujúcich rozhodnúť o optimálnej alternatíve výberu. V morálnej teológii sa hovorí aj o bezradnom a o bludnom (zmätenom, úzkostnom a laxnom) svedomí. So svedomím úzko súvisí napríklad kriminalita. Gareis pri skúmaní vzťahu religiozity a kriminality zistil, že z väzňov je len 4 % praktizujúcich veriacich. Pri mladistvých delikventoch nemalo 65 % z nich v rodine žiadnu náboženskú výchovu alebo malo len vlažnú (chýbal najmä náboženský vzor otca). U väzňov bol silne narušený proces socializácie (2/3 z nich vychovávali cudzí ľudia) a u 80 % sa dokázali vývinové poruchy vo včasnom detstve, čo viedlo k absencii pocitu viny. Deprivácia svedomia sa prejavuje v zníženom pocite zodpovednosti za iných a v nekritickom sledovaní egoistických pudových impulzov.[8]

Podľa intuicionizmu je svedomie vrodenou, intuitívnou schopnosťou určujúcou posudzovanie dobrého a zlého. Empirizmus považuje svedomie za kumulatívne, subjektívne vyvodené z minulej skúsenosti a dávajúce smer budúcemu správaniu.[9] Hartl hovorí, že hoci bolo svedomie pôvodne stotožňované s hlasom božím a chápané ako súčasť ľudskej prirodzenosti, súčasná psychológia považuje svedomie za kultúrne a sociálne podmienenú zložku osobnosti, osvojenú učením.[10] Komorovský hovorí, že svedomie muselo byť dané človeku s jeho ľudskou prirodzenosťou a nemohlo vzniknúť sociálnym stykom, lebo bez rozlišovania medzi mravne dobrým a mravne zlým sa nemôžu sformovať spoločenské normy správania.[11] Extrémne názory o vrodenosti, respektíve výlučnom vplyve výchovy, sú dnes už neudržateľné a presadzuje sa názor o určitých vlohách, ktoré sa aktivizujú výchovou. [12]

 

Svedomie v psychoanalýze a u Freuda

Psychoanalýza je založená na technike odhaľovania a uvedomovania nevedomých psychických komplexov.[13] Hartl hovorí, že svedomie je podľa Freuda charakterizované ako súčasť superega, ktoré prevádza príkazy a výčitky na ego.[14] Komorovský tiež hovorí, že Freudova psychoanalýza dáva svedomie do súvislosti so superegom, najvyššou zložkou osobnosti, vyformovanou rodičovskými odmenami alebo trestami.[15] Halama píše, že u Freuda má superego za úlohu pomáhať egu tlmiť pudovú energiu nevedomia a vnucovať človeku morálne ciele a že pôvod superega vidí Freud v detstve človeka. Dieťa si zvnútorňuje rodičovské hodnoty a spoločenské normy, ktoré sa cez tresty a odmeny stávajú vnútornými hodnotami a ideálmi. Svedomie je teda výsledkom procesu preberania rodičovských a spoločenských hodnôt, je výsledkom minulého pôsobenia autorít a funguje na princípe trestu (strach a pocit viny) a odmeňovania (pocit spokojnosti).[16]

Freud sám hovorí, že svedomie je spolu so sebapozorovaním a funkciou ideálu súčasťou superega. Človek cíti, že by rád urobil niečo, čo by mu mohlo spôsobiť slasť, ale neurobí to s odôvodnením, že mu to nedovoľuje svedomie. Alebo v očakávaní slasti urobí niečo, od čoho ho svedomie odrádza a po čine ho trestá svedomie výčitkami. Svedomie nie je v človeku od úplného začiatku života (opakom je sexualita, ktorá od začiatku je). Dieťa je amorálne, nemá vnútorné zábrany, ktoré by tlmili jeho vlastné popudy smerujúce k slasti. Autorita rodiča prejavuje lásku alebo trestá. Trest vyvoláva u dieťaťa strach a ukazuje mu, že stratilo lásku rodiča. Táto reálna úzkosť je predchodkyňou neskoršej úzkosti z výčitiek svedomia. Pokiaľ vládne táto reálna úzkosť, nie je potrebné hovoriť ani o superegu, ani o svedomí. Až neskoršie sa vytvára druhotná situácia, ktorá spočíva v tom, že vonkajšie zabraňovanie je zvnútornené, keď namiesto rodičovskej inštancie nastupuje superego. Superego tak preberá moc, funkciu a metódy rodičovskej inštancie. To, čím sa superego od rodičovskej inštancie odlišuje, je, že superego obsahuje jednostranne iba tvrdosť a prísnosť rodičov, a nie ich láskavú starostlivosť.[17]

            Freud ďalej hovorí, že systém odmien a trestov, spočívajúcich v prejavoch lásky a trestov pestuje v dieťati vedomie jeho sociálnych povinností, poúča ho, že jeho životná bezpečnosť závisí od toho, aby ho rodičia a potom aj ostatní ľudia milovali a mohli veriť v jeho lásku k nim. Všetky tieto pomery prenáša potom človek bezo zmeny do náboženstva. Zákazy a požiadavky rodičov žijú ďalej v jeho srdci ako svedomie – rovnakým systémom odmeny a trestu riadi ľudský svet Boh a podľa toho, ako ktorý jednotlivec plní etické požiadavky, dostáva sa mu v odpovedajúcej miere ochrany a šťastia. Na jeho láske k Bohu a na vedomí, že ho Boh miluje, sa zakladá aj istota, ktorou sa človek obrňuje proti nebezpečenstvám vonkajšieho sveta. Modlitba mu zaisťuje priamy vplyv na božskú vôľu, a tým aj určitú účasť na Božej všemohúcnosti.[18]

Podľa Rycrofta by sa svedomie nemalo so superegom zamieňať. Svedomie sa od suprega líši tým, že: 1. superego je čiastočne nevedomé, 2. superego obsahuje imperatívy, ktorým sa jedinec nepodriaďuje vedome, 3. príkazy a definície, ktoré zo superega vychádzajú, sú odvodené z minulosti a môžu byť v konflikte so súčasnými hodnotami jedinca, 4. pojmy patria u Freuda do rozličných referenčných rámcov - superego patrí do metapsychológie a svedomie patrí do etiky. Svedomie je potom definované buď ako osobný systém hodnôt, alebo tá časť osoby, ktorú človek prežíva ako hlas morálnych hodnôt. Svedomie vyjadruje iba vedomé hodnoty.[19]

Freud v knihe Totem a tabu vysvetľuje povahu a pôvod svedomia a vysvetlenie pojmu svedomia spája s pojmom tabu.[20] Pochopenie tabu osvetľuje povahu a pôvod svedomia. Tabu-svedomie je pravdepodobne najstaršou formou svedomia, s ktorou sa stretávame. Svedomie je vnútorné vedomie o zavrhnuteľnosti istých našich prianí. Dôraz je však v tom, že sa toto zavrhovanie nemusí na nič iné odvolávať, že si je isté sebou samým. Ešte zreteľnejšie je to pri vedomí viny, keď si uvedomujeme vnútorné odsúdenie činu, ktorým sme uskutočnili isté túžby. „Tabu je príkaz svedomia, ktorého prestúpenie vyvoláva hrozivý pocit viny, ktorý je tak samozrejmý, ako aj záhadný.“[21] Keďže sa tabu prejavuje prevažne v zákazoch, možno vyvodzovať, že jeho základom je istá žiadostivosť. Nie je potrebné zakazovať to, čo nikto netúži robiť. Táto žiadostivosť sa môže objavovať vo vedomí, aj v podvedomí. Napríklad v súvislosti s prikázaním „Nezabiješ!“ vyvoláva prestúpenie vo vedomí pohoršenie, ale psychoanalýza zdravých ľudí poukazuje na to, že v podvedomí je pokušenie zabíjať. Tak tabu, ako aj mravný zákaz sú teda psychologicky potrebné. Zákaz tabu a mravný zákaz sú v podstate totožné, psychologicky sa ale môžu líšiť.[22]

           

Svedomie u Junga

V analytickej psychológii vniesol Jung do systému psychológie osobnosti koncepciu kolektívneho nevedomia. Kolektívne nevedomie (archetypy) obsahuje “vrodené myšlienky alebo tendencie triediť prežitky podľa vrodených determinovaných vzorcov“[23] - motívy, symboly, obrazy a pravzory ľudského myslenia a konania. Archetypy nie sú konkrétne spomienky, nemajú obsah - nejde o zdedenú predstavu, ale vzorec. Archetypy dávajú len formu, možnosť istého typu vnímania a správania. V archetypoch vidí Jung okrem iného aj zdroj religiozity - archetypy nabádajú človeka správať sa religiózne.[24] S archetypmi, ktoré sú zdrojom spoločnej ľudskej múdrosti a skúsenosti, spája Jung aj svedomie, lebo sú pre nás vodidlom a pomocou aj v morálnom uvažovaní a hodnotení a ich ignoráncia môže spôsobovať narušenie našich životov.[25] Otázku zodpovednosti svedomia transcendentnej autorite pokladá Jung za otvorenú.[26]

 

         Svedomie u Frankla

Frankl hovorí o svedomí v súvislosti s hľadaním zmyslu života.[27] Hovorí, že svedomie je schopnosť odhaliť zmysel. „Musí existovať možnosť nájdenia zmyslu. V hľadaní zmyslu vedie človeka jeho svedomie. Svedomie je orgánom zmyslu a možno ho definovať ako schopnosť odhaliť jedinečný a neopakovateľný zmysel, skrytý v každej situácii,“[28] schopnosť percipovať zmyslové tvary v konkrétnych životných situáciách.[29] Svedomie nabáda človeka, aby čelil osudu za všetkých okolností a podmienok, žiada od neho, aby svoj osud vytváral, aby konal, aby zobral osud do svojich rúk tam, kde je to len možné, a aby bol pripravený, keď je to nutné, znášať utrpenie svojho života.[30]

Frankl hovorí, že strach zo svedomia sa nevzťahuje len na skutky konania, ale aj na všetky premárnené príležitosti a šance, ktoré človek v živote zahodil. Vôľa ku zmyslu ľutuje zmeškané príležitosti, ktoré boli ponúknuté na uskutočnenie.[31] Svedomie je intuitívna schopnosť a patrí k špecificky ľudským fenoménom. Neoddeliteľne patrí k človeku, lebo sa podieľa na jeho ľudskom postavení a je podrobené jeho konečnosti a omylnosti. I napriek tejto neistote má mať človek odvahu svedomie poslúchať.[32] Svedomie môže človeka viesť tiež nesprávne. Ba čo viac, až do posledného okamihu svojho života človek nevie, či naplnil zmysel svojho života, alebo sa mýlil.[33] Nevie, či jeho svedomie nepodľahlo klamu, alebo či svedomie druhého človeka nemohlo mať pravdu. Možnosť, že sa svedomie mohlo mýliť, neznamená, že žiadna pravda neexistuje. Môže existovať iba jedna pravda, hoci nikto nemôže vedieť, či je to on a nie iný, kto ju pozná.[34] K tejto neistote patrí pokora, pokračuje Frankl, s ktorou je spojená tolerancia.[35] Tolerancia ale neznamená indiferenciu, lebo rešpektovať vieru niekoho, kto verí niečomu inému, ešte neznamená identifikovať sa s ňou.[36]

Frankl hovorí, že svedomie je potrebné pestovať, aby malo schopnosť odhaliť požiadavky, ktoré kladie každá situácia. V každej situácii je človek konfrontovaný s novým „príkazom“[37], ktorý by mal byť schopný prijať. Potom sa mu javí život zmysluplným.[38] Úlohou výchovy je sprostredkovať poznanie k zušľachťovaniu svedomia, aby človek v každej situácii dostatočne jasne počul požiadavku, ktorá je v nej obsiahnutá.[39] Ďalšou úlohou je výchova k zodpovednosti“[40], pričom byť zodpovedný znamená byť schopný výberu. Dnešný človek žije presýtený podnetmi a potrebuje sa učiť rozlišovať, „čo je a nie je pre neho podstatné, čo má a čo nemá pre neho zmysel, za čo má a za čo nemá niesť zodpovednosť.“[41] Človek je zodpovedný za to, aby film, rozhlas, kniha, časopis a všetko, čo vplýva na masy, neboli iba symptómami dnešnej chorej doby, ale aby boli liečebným prostriedkom.[42]

 

Svedomie v súčasnej psychológii

Súčasná psychológia reflektuje problém svedomia, pretože svedomie má veľmi významnú úlohu v myslení a rozhodovaní človeka a je dôležitým faktorom v determinácii jeho správania. Hartl hovorí, že svedomie je forma prežívania, morálneho hodnotenia vlastných činov, motívov a citov.[43] Stríženec hovorí, že svedomie je intuitívna (nevedomá) schopnosť, ktorá vedie človeka pri riešení životných problémov a pri cítení zodpovednosti za vlastný život, je hlasom transcendencie, je vnútorné posudzovanie hodnoty vlastných činov človeka, záväzne chápaný systém hodnôt či noriem, ktorých plnenie alebo neplnenie vedie k „sebaodmeňovaniu“ alebo „sebatrestaniu“ (výčitkám svedomia, prežívaniu pocitu viny). Ide o posudzovanie morálnej kvality vlastných úmyslov a činov, o zmysel pre dobro a zlo. Z vývinovo-psychologického hľadiska je svedomie výsledkom procesu zvnútorňovania vonkajších hodnôt a zameraní, ovplyvňovaného smerovaním a štýlom výchovy, ako aj citovou klímou v rodine, sociálnymi životnými podmienkami a spoločenskými normami.[44] Behaviorizmus, ktorého filozofickým základom je mechanistický materializmus, má svoju teóriu založenú na Watsonovej schéme podnet - reakcia[45] s dôrazom na proces učenia, ktorý formuje spôsoby reagovania a odpovedí na podnety. Svedomie sa potom chápe ako súbor naučených odpovedí na určité sociálne podnety.[46]

Psychológia osobnosti sa snaží poskytnúť chápanie svedomia ako inštitúcie osobnosti, ktorá je zdrojom morálneho hodnotenia a rozlišovania. Psychológia náboženstva analyzuje svedomie vzhľadom k náboženskému prežívaniu, životnému štýlu a normám človeka a rozoberá funkciu, štruktúru a zrelosť svedomia. Komorovský poukazuje na imanentnosť a transcendentnosť svedomia.[47] Weber rozlišuje tri zložky svedomia: obsah (vedomosť o dobre a zle a citové hodnotenie), uplatnenie (aplikácia morálnych princípov) a zážitok (prežívanie varovania, výčitiek, niečoho, čoho sa nemôžeme zbaviť). Ďalej rozlišuje svedomie predchádzajúce (nabáda alebo varuje) a následné (schvaľuje alebo odsudzuje). Trýznivé sebavýčitky predstavujú zážitok svedomia s maximálnou intenzitou. Piaget a Kohlberg hovoria o svedomí v súvislosti s vývinom „morálneho úsudku“. Všeobecne uznávaná definícia svedomia v psychologii, ako hovorí Stríženec, však chýba.[48]


[1] U Homéra (napr. v Íliade) nie je otázka viny známa, jej miesto zastupuje hanba alebo verejné pohoršenie. “Archaická spoločnosť neproblematizuje ani otázku, čo je dobré a zlé. Človek sa svojimi adekvátnymi reakciami začleňuje do štandardného rámca sociálneho správania. Bojazlivý a neúspešný je jednoducho zlý; ten, pri kom stoja bohovia, dobrý. Jedine na vôli bohov závisí, ktorému človeku pridelia dobré a ktorému zlé.” (PORUBJAK, M. Niekoľko poznámok k oddeleniu teoretického a praktického. In K diferencii teoretického a praktického I. (ed. V. Suvák). Prešov: FF Prešovskej univerzity, 2002, s. 137).

[2] Porov. STRÍŽENEC, M. Súčasná psychológia náboženstva. 1. vyd. Bratislava: IRIS, 2001, s. 46.

[3] „...Eigenständigkeit und Reinheit...“ BISER, E. - HAHN, F. - LANGER, M. Der Glaube der Christen. Band 2: Ein ökumenisches Wörterbuch. München-Stuttgart: Pattloch-Calwer Verlag, 1999, s.165.

[4] Porov. LÉON-DUFOUR X. a kol. Slovník biblickej teológie. Prel. J. Dieška a kol. Bratislava: Dobra kniha, 1990, s. 1253-1257.

[5] Porov. BISER Der Glaube der Christen, s. 165.

[6] Porov. STRÍŽENEC Súčasná psychológia náboženstva, s. 46-47.

[7] So svedomím úzko súvisí sloboda človeka, ktorá je dôležitá pri prijímaní alebo opúšťaní náboženského systému. Problém je v tom, do akej miery náboženstvo viaže svedomie človeka a či morálne požiadavky náboženského systému, ktoré sa nezhodujú so svedomím, sú pre človeka záväzné. (Porov. POSPÍŠIL, J. Filosofické a teologické aspekty problematiky náboženské svobody. In Paidagogos: časopis pro pedagogiku a s ní související vědy. [online] 2001, I., 6. [akt. 2001-05-11], [cit. 2004-12-14]. Dostupné na internetu: <http://www.paidagogos.net>). Na svedomie má vplyv aj stupeň náboženského rozvoja. (Porov. DŘÍMAL, L. Katecheze jako výchova víry. 1. vyd. Olomouc: Matice cyrilometodějská s.r.o., 2002, s. 17-20).

[8] Porov. STRÍŽENEC Súčasná psychológia náboženstva, s. 47.

[9] Porov. ibid.

[10] Porov. HARTL, P. - HARTLOVÁ, H. Psychologický slovník. 1. vyd. Praha: Portál, 2000, s. 577.

[11] Porov. HALAMA, P. Problém svedomia v existenciálnej analýze a logoterapii V. E. Frankla. Filozofia, 2002, roč. 57, č. 3, s. 206-212 [206].

[12] Porov. STRÍŽENEC Súčasná psychológia náboženstva, s. 47.

[13] Porov. JANOUŠEK, J. - HOSKOVEC, J. - ŠTIKAR, J. Psychologický výkladový atlas. Praha: Vydavatelství UK Karolínum a Academia, 1993, s. 255.

[14] Porov. HARTL - HARTLOVÁ Psychologický slovník, s.577.

[15] Porov. STRÍŽENEC Súčasná psychológia náboženstva, s. 47.

[16] Porov. HALAMA Problém svedomia. Filozofia, s. 207.

[17] Porov. FREUD, S. Sebrané spisy Sigmunda Freuda. Nová řada přednášek k úvodu do psychoanalýzy. Patnácta kniha. 1. vyd. Přel. E. Wišňovský a J. Pechar. Praha: Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek, 1997, s. 51-56.

[18] Porov. ibid, s. 134-135.

[19] Porov. RYCROFT, CH. Kritický slovník psychoanalýzy. Přel. P. Votýpková. 1. vyd. Edice Psychoterapie sv. 5. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1993, s. 130-131.

[20] U Freuda sa tabu rozumie na jednej strane ako niečo posvätné a na druhej strane ako niečo hrozivé, nebezpečné, zakázané a nečisté. „Tabu je teda spojené s predstavou zdržanlivosti a prejavuje sa tiež predovšetkým v zákazoch a obmedzeniach. Obmedzenia tabu sú čímsi iným, ako náboženskými alebo mravným zákazmi. Neodvodzujú sa od príkazov boha, ale zakazujú sa sami sebou. Od mravných zákazov ich odlišuje to, že nie sú včlenené do systému, ktorý všeobecne hlása a zdôvodňuje nutnosť obmedzenia. Zákazom tabu akékoľvek zdôvodnenie chýba, ich pôvod nepoznáme. Hoci sa nám tieto zákazy zdajú nepochopiteľné, sú samozrejmé tým, ktorí sú im podrobení.“ Ciele tabu sú rozličné: majú zaistiť ochranu významných a slabých osôb (náčelníci, kňazi, ženy, deti), ochranu pred nebezpečenstvom (z dotyku mŕtvol, z požívania istých jedál), ochranu nenarodených, ochranu osobného majetku a podobne. Trest za prestúpenie tabu sa necháva vnútornému, samočinne pôsobiacemu zariadeniu. Porušené tabu sa pomstí samo. Ak k tomu pristúpi ešte predstava bohov a démonov, s ktorými sa nadväzuje vzťah, čaká sa od božskej moci automatické potrestanie. V iných prípadoch, pravdepodobne po ďalšom vývoji pojmu, preberá spoločnosť potrestanie opovážlivca, ktorého počínanie uvrhlo jeho druhov do nebezpečenstva. Za zdroj tabu sa pokladá zvláštna magická sila, ktorá lipne na osobách a démonoch, z ktorých sa môže prenášať prostredníctvom neživých predmetov. Ako tabu možno označiť osoby, miesta a stavy. (Porov. FREUD, S. Totem und Tabu. Einige Übereinstimmungen im Seelenleben der Wilden und der Neurotiker. Ungekürzt. Ausg. Frnankfurt am Main: Fischer Taschenbuch Verlag GmbH, 1973, s. 26-30. V českom jazyku je tento titul súčasťou knihy: FREUD, S. Totem a tabu. Vtip (teoretická část). 2. vyd. Přel. L. Hošek. Praha: PRÁH, 1991, s.22-24).

[21] „...das Tabu ist ein Gewissensgebot, seine Verletzung läßt ein entsetzliches Schuldgefühl entstehen, welches ebenso selbstverständlich wie nach seiner Herkunft unbekannt ist...“  Ibid, s. 74 (s. 52).

[22] Porov. ibid, s. 74-77 (s. 52-54).

[23] Porov. RYCROFT Kritický slovník psychoanalýzy, s. 29.

[24] Porov. JACOBI, J. Psychologie C. G. Junga. Přel. L. Menšíková a J. Kocourek. 1. vyd. Edice Psychoterapie sv. 2. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1992, s. 22-27.

[25] Porov. HALAMA Problém svedomia. Filozofia, s. 207.

[26] Porov. STRÍŽENEC Súčasná psychológia náboženstva, s. 46.

[27] Súvislosť medzi svedomím a hľadaním zmyslu je širšie vysvetlená v tézach o zmysle života u Frankla. (TAVEL, P. Potreba zmyslu života. Tézy k pojmu „Wille zum Sinn“ u Viktora E. Frankla. Filozofia, 2004, roč. 59, č. 8, s. 571-579).

[28] „Sinn muß aber nicht nur, sondern kann auch gefunden werden, und auf der Suche nach ihm leitet den Menschen das Gewissen. Mit einem Wort, das Gewissen ist ein Sinn-Organ. Es ließe sich definieren als die Fähigkeit, den einmaligen und einzigartigen Sinn, der in jeder Situation verborgen ist, aufzuspüren.“ FRANKL, V. E. Der unbewußte Gott. Psychoterapie und Religion. 7. Aufl. München: Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH & Co., 1988, s 71.

[29] Porov. FRANKL, V. E. Der Wille zum Sinn. Ausgewählte Vorträge über Logotherapie. Mit einem Beitrag von Elisabeth S. Lukas. Bern-Stuttgart-Wien: Verlag Hans Huber, 1972, s. 26.  (Čes. vyd.: Vůle ke smyslu. Vybrané přednášky o logoterapii. S příspěvkem Elisabeth S. Lukasové. Přel. V. Jochman. Brno: Cesta, 1994, s. 17).

[30] Porov. FRANKL, V. E. Psychotherapie für den Laien. Rundfunkvorträge über Seelenheilkunde. 2. Aufl. Freiburg im Breisgau: Herder, 1971. 185 s. Herderbücherei. Bd. 387, s. 55. (Čes. vyd.: Psychoterapie pro laiky. Přel. V. Smékal. Brno: Cesta, 1998, s. 53-54).

[31] Porov. FRANKL, V. E. Der Mensch vor der Frage nach dem Sinn. Eine Auswahl aus dem Gesamtwerk. München Zürich: R. Piper & Co. Verlag, 1979, s. 103.

[32] Porov. FRANKL, V. E. Ärztliche Seelsorge. Grundlagen der Logotherapie und Existenzanalyse. Ungekürz. Aus. Wien: Fischer Taschenbuch Verlag GmbH, 1985, s. 56 (Čes. vyd.: Lékařská péče o duši. Základy logoterapie a existenciálni analýzy. Přel. V. Jochman. [2. vyd.] Brno: Cesta, 1994, s. 58).

[33] Hargašová hovorí, že počas života sa poznanie zmyslu života stále prehlbuje. Zmysel života totiž predstavuje syntézu dvoch stránok ľudskej existencie, zjednotenie subjektu a objektu, zjednotenie ja a svet. V priebehu života môže človek dosiahnuť rozličné stupne tejto integrácie. Ich predpokladom je pochopenie seba a okolitého sveta, čo neprebieha oddelene. Seba človek poznáva cez okolitý svet a okolitý svet cez seba. Postupná integrácia seba a sveta vedie k uvedomovaniu si významu života pre seba a seba pre život. (Porov. KUDLÁČOVÁ, B. Mladý človek a jeho hľadanie zmyslu života. Vychovávateľ, 1999, roč. 42, č. 5–6, s. 19-22 [19]).

[34] Porov. FRANKL Der unbewußte Gott, s. 71-72.

[35] Toleranciu, v súvislosti s pokorou, chápe Frankl ako ochotu konfrontovať vlastné presvedčenie s odlišným presvedčením iného človeka, s uznaním nie iba vlastnej dôstojnosti, ale tiež dôstojnosti iného, schopnosti nie iba druhých znášať, ale aj ich pochopiť a byť ústretový k životným koncepciám druhých. Frankl uplatňuje prístup k človeku z hľadiska práv osoby, a nie z hľadiska „práva na pravdu“.

[36] Porov. FRANKL Ärztliche Seelsorge, s. 56 (čes. vyd.: s. 58). Hlavatý hovorí, že ťažké riešenie dnešných náboženských pnutí, ako aj národnostných a rasových sporov predpokladá skutočné vyrovnanie sa s pluralitou. Toto vyrovnanie nemôže mať podobu straty vlastnej identity. (Porov. HLAVATÝ, P. Smysl dneška - přemítání s Viktorem Franklem. Recenze na Viktor E. Frankl: Vůle ke smyslu. Prostor, 1994, roč. 8, č. 29, s. 171-173 [173]).

[37] „...Gebote...“ FRANKL Psychoterapie für den Laien, s. 183 (čes. vyd.: s. 19).

[38] Porov. ibid, s. 182 (s. 19).

[39] Porov. FRANKL Der Wille zum Sinn, s. 27 (čes. vyd.: s. 17-18).

[40] „...Erziehung zur Verantwortung...“ FRANKL Psychoterapie für den Laien, s. 183 (čes. vyd.: s. 19).

[41] „...was wesentlich ist und was nicht, was Sinn hat und was nicht, was sich verantworten läst und was nicht.“ Ibid, s. 183 (s. 20).

[42] Porov. ibid, s. 20 (s. 26). Príkladom je priestor pre výchovu k zodpovednosti v oblasti sexuality u mladých ľudí alebo prípadného nechceného tehotenstva. V roku 1993 bol robený v Olomouci výskum postoja k miniinterrupcii u 1645 respondentov vo veku od 16 do 18 rokov. Závery ukázali, že až 45% mladých ľudí nemá k potratu vyhranený postoj, čo je však paradoxné vzhľadom na ich sexuálnu aktivitu. (Porov. TAVEL, P. - BOSÁKOVÁ, E. Postoj mladých ľudí k miniinterrupcii. In Varia psychologica 31-1995, Olomouc: UP, 1995, s. 55-67). Je treba dodať, že pri výchove svedomia zohráva prvoradú úlohu matka a otec. Napríklad Ďuricová pri výskume prežívania zmyslu života u adolescentov s poruchami sociálneho správania zistila, že pre prežívanie zmyslu života je pre adolescentov dôležitá existencia matky a pre adolescentky dôležitá existencia otca. (Porov. ĎURICOVÁ, Z. Prežívanie zmyslu života u adolescentov s poruchami sociálneho správania. Diplomová práca pod vedením E. Klčovanskej. Trnava: FH TU, 2000/2001. In ČMÁRIKOVÁ, J. a kol. Logoterapia. Psychoterapia pre tretie tisícročie. Zborník z konferencie. Trnava: TU, 2003, s. 3.)

[43] Porov. HARTL - HARTLOVÁ Psychologický slovník, s. 577.

[44] Porov. STRÍŽENEC Súčasná psychológia náboženstva, s. 47.

[45] Porov. JANOUŠEK, J. - HOSKOVEC, J. - ŠTIKAR, J. Psychologický výkladový atlas. Praha: Vydavatelství UK Karolínum a Academia, 1993, s. 252.

[46] Porov. STRÍŽENEC Súčasná psychológia náboženstva, s. 47.

[47] Porov. HALAMA Problém svedomia. Filozofia, s. 206.

[48] Porov. STRÍŽENEC Súčasná psychológia náboženstva, s. 46-47.

 

LITERATURA

BISER, E. - HAHN, F. - LANGER, M. Der Glaube der Christen. Band 2: Ein ökumenisches Wörterbuch. München-Stuttgart: Pattloch-Calwer Verlag, 1999. 570 s. ISBN 37668-3658-7.

 

DŘÍMAL, L. Katecheze jako výchova víry. 1. vyd. Olomouc: Matice cyrilometodějská s.r.o., 2002. 43 s. ISBN 80-7266-122-1.

 

LÉON-DUFOUR X. a kol. Slovník biblickej teológie. Prel. J. Dieška a kol. Bratislava: Dobra kniha, 1990. Prel. z Vocabulaire de théologie biblique. 1632 s.

 

ĎURICOVÁ, Z. Prežívanie zmyslu života u adolescentov s poruchami sociálneho správania. Diplomová práca pod vedením E. Klčovanskej. Trnava: FH TU, 2000/2001. In ČMÁRIKOVÁ, J. a kol. Logoterapia. Psychoterapia pre tretie tisícročie. Zborník z konferencie. Trnava: TU, 2003. 9 s.

 

FRANKL, V. E. Ärztliche Seelsorge. Grundlagen der Logotherapie und Existenzanalyse. Ungekürz. Aus. Wien: Fischer Taschenbuch Verlag GmbH, 1985. 268 s. 1480-ISBN-3-596-42157-8. (Čes. vyd.: Lékařská péče o duši. Základy logoterapie a existenciálni analýzy. Přel. V. Jochman. [2. vyd.] Brno: Cesta, 1994. 237 s. ISBN 80-85319-39-X.)

 

FRANKL, V. E. Der Mensch vor der Frage nach dem Sinn. Eine Auswahl aus dem Gesamtwerk. München Zürich: R. Piper & Co. Verlag, 1979. 311 s. ISBN 3-492-02492-0.

 

FRANKL, V. E. Der unbewußte Gott. Psychoterapie und Religion. 7. Aufl. München: Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH & Co., 1988. 130 s. ISBN 3-466-20302-3.

 

FRANKL, V. E. Der Wille zum Sinn. Ausgewählte Vorträge über Logotherapie. Mit einem Beitrag von Elisabeth S. Lukas. Bern-Stuttgart-Wien: Verlag Hans Huber, 1972. 294 s. ISBN 3-456-30526-5. (Čes. vyd.: Vůle ke smyslu. Vybrané přednášky o logoterapii. S příspěvkem Elisabeth S. Lukasové. Přel. V. Jochman. Brno: Cesta, 1994. 212 s. ISBN 80-85139-29-2.)

 

FRANKL, V. E. Psychotherapie für den Laien. Rundfunkvorträge über Seelenheilkunde. 2. Aufl. Freiburg im Breisgau: Herder, 1971. 185 s. Herderbücherei. Bd. 387. (Čes. vyd.: Psychoterapie pro laiky. Přel. V. Smékal. Brno: Cesta, 1998. 158 s. ISBN 80-85319-80-2.)

 

FREUD, S. Sebrané spisy Sigmunda Freuda. Nová řada přednášek k úvodu do psychoanalýzy. Patnácta kniha. 1. vyd. Přel. E. Wišňovský a J. Pechar. Praha: Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek, 1997. 157 s. Přel. z: Neue Folge der Vorlesungen zur Einführung in die Psychoanalyse (G. W. B. 15). ISBN 80-86123-00-6.

 

FREUD, S. Totem und Tabu. Einige Übereinstimmungen im Seelenleben der Wilden und der Neurotiker. Ungekürzt. Ausg. Frnankfurt am Main: Fischer Taschenbuch Verlag GmbH, 1973. 170 s. ISBN 3 436 01139 8. (V českom jazyku tento titul súčasťou knihy: FREUD, S. Totem a tabu. Vtip (teoretická část). 2. vyd. Přel. L. Hošek. Praha: PRÁH, 1991. 181 s. ISBN 80-900835-1-X.)

 

HALAMA, P. Problém svedomia v existenciálnej analýze a logoterapii V. E. Frankla. Filozofia, 2002, roč. 57, č. 3, s. 206-212.

 

HARTL, P. - HARTLOVÁ, H. Psychologický slovník. 1. vyd. Praha: Portál, 2000. 776 s. ISBN 80-7178-303-X.

 

HLAVATÝ, P. Smysl dneška - přemítání s Viktorem Franklem. Recenze na Viktor E. Frankl: Vůle ke smyslu. Prostor, 1994, roč. 8, č. 29, s. 171-173.

 

JACOBI, J. Psychologie C. G. Junga. Přel. L. Menšíková a J. Kocourek. 1. vyd. Edice Psychoterapie sv. 2. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1992. 79 s. Přel z: Die Psychologie von C. G. Jung.

 

JANOUŠEK, J. - HOSKOVEC, J. - ŠTIKAR, J. Psychologický výkladový atlas. Praha: Vydavatelství UK Karolínum a Academia, 1993. 281 s. ISBN 80-7066-716-8

 

KUDLÁČOVÁ, B. Mladý človek a jeho hľadanie zmyslu života. Vychovávateľ, 1999, roč. 42, č. 5-6, s. 19-22.

 

PORUBJAK, M. Niekoľko poznámok k oddeleniu teoretického a praktického. In K diferencii teoretického a praktického I. (ed. V. Suvák). Prešov: FF Prešovskej univerzity, 2002, s. 126 - 138.

 

POSPÍŠIL, J. Filosofické a teologické aspekty problematiky náboženské svobody. In Paidagogos: časopis pro pedagogiku a s ní související vědy. [online] 2001, I., 6. [akt. 2001-05-11], [cit. 2004-12-14]. Dostupné na internetu: <http://www.paidagogos.net>

 

RYCROFT, CH. Kritický slovník psychoanalýzy. Přel. P. Votýpková. 1. vyd. Edice Psychoterapie sv. 5. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1993. 156 s. Přel z: A Critical Dictionary of Psychoanalysis. ISBN 80-901601-1-5.

 

STRÍŽENEC, M. Súčasná psychológia náboženstva. 1. vyd. Bratislava: IRIS, 2001. 237 s. ISBN 80-88778-33-6.

 

TAVEL, P. Potreba zmyslu života. Tézy k pojmu „Wille zum Sinn“ u Viktora E. Frankla. Filozofia, 2004, roč. 59, č. 8, s. 571-579.

 

TAVEL, P. - BOSÁKOVÁ, E. Postoj mladých ľudí k miniinterrupcii. In Varia psychologica 31-1995, Olomouc: UP, 1995. 67 s. ISBN 80-7067-565-9. s. 55-67

 

Ing. Mgr. Mgr. Peter Tavel, Ph.D.

Katedra křesťanské výchovy

CMTF UP Olomouc

 

Zobrazit reflexe